Ok. Prichádza tá unavená časť tohto blogu. Ale čo narobím, keď mi nie je dvakrát najlepšie od môjho milovaného brušného vaku s neposlušnými kyselinami. S domom totálne prázdnym, až mi to naháňa strach. Nemám rada samotu. Obvykle. A nie som na ňu naozaj zvyknutá. Vždy je tu ktosi, čo robí hluk, čo na mňa kričí a hovorí mi, čo všetko som nespravila. A aká som neschopná. Netvrdím, že mi práve toto chýba, ale naozaj sa necítim dobre, keď zostanem niekde sama. Mám proste strach. Pociťujem úzkosť. Nikomu to nehovorte, ale ak je moment, kedy som najkrehkejšia, je to práve takýto. Ustojím čokoľvek. A sama. Ale nie osamote.
STAČÍ.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára